Keď miesto zavonia ako Dobrý ročník

Sú miesta, ktoré poznáme roky, a predsa nám jedného dňa ukážu tvár, ktorú sme dovtedy nevideli. Presne to sa mi stalo počas môjho terajšieho jogového pobytu v Modre Harmónii.

Bola som tu už predtým, ale nikdy nie takto, na sklonku leta, keď sa svetlo prediera cez koruny stromov, záhrada pomaly stráca svoju letnú upravenosť a na chodníkoch sa začína objavovať prvé opadané lístie. Možno aj preto som si tentoraz všimla niečo, čo mi pri predchádzajúcich návštevách celkom uniklo.

Cez okno na chodbe som zazrela za penziónom hojdacie kreslo zavesené na konári starého stromu. Neskôr som si doň sadla s knižkou a takmer okamžite sa dostavil zvláštny pocit. Záhrada okolo mňa, mohutné konáre, svetlo presvitajúce pomedzi listy, ticho neskorého leta... odrazu som mala pocit, akoby som sedela v starej záhrade château z filmu Dobrý ročník.

Stačilo pritom zdvihnúť sa z kresla a vydať sa chodníkmi priamo oproti nemu. O pár chvíľ som objavila tenisový kurt. Je väčší než ten filmový, no niečo v jeho atmosfére ma zasiahlo okamžite. Zelená plocha ukrytá medzi stromami, staršie oplotenie, tiene konárov a lístie, ktoré už začalo padať na kurt. Nič dokonale naaranžované, práve naopak. Neskoré leto si ho pomaly berie do svojich rúk a možno práve preto pôsobí tak krásne.

Stála som tam a zrazu som presne vedela, prečo mi tá záhrada pri hojdacom kresle bola taká povedomá. Dobrý ročník.

Nádherne slnkom zaliaty film Ridleyho Scotta, v ktorom sa Max Skinner vracia z Londýna do Provensálska na château svojho strýka Henryho. Prichádza ako úspešný muž z londýnskej City, zvyknutý na svet, kde sa čas meria peniazmi a rozhodnutia sa robia v sekundách. Château má byť iba záležitosťou dedičstva, ktorú treba vybaviť, predať a vrátiť sa späť do Londýna.

Lenže starý dom, záhrada a tenisový kurt v sebe stále uchovávajú jeho detstvo. S každým ďalším dňom sa Maxovi vracajú letá strávené so strýkom Henrym, ich rozhovory, hry a tenisové zápasy. Vracia sa mu svet, o ktorom bol presvedčený, že ho dávno nechal za sebou, a spolu s ním aj ľudia, ktorí ho poznali ešte ako chlapca.

Dodnes si pri tých scénach vybavujem Ludivine a jej radostné, takmer materinské: „Maxime! Maxime!“

Možno práve preto na mňa tento zabudnutý kút Modry Harmónie tak zapôsobil. Stačilo ho objaviť v správnom čase. V neskorom lete, keď už záhrada nie je svieža a nedotknutá, ale začína mať v sebe niečo zrelé, mäkké a nostalgické. Keď slnko stojí o čosi nižšie, tiene sú dlhšie a na tenisový kurt padajú prvé listy.

Práve takú atmosféru má pre mňa aj Provensálsko v Dobrom ročníku. Vonia rozpálenou zemou, viničom, vínom, starým domom a časom, ktorý plynie pomalšie. Maxovi postupne pripomína obdobie, keď ešte život nemusel mať výsledok, cenu ani výnos.

A niekde uprostred tejto krajiny je Fanny, ktorú hrá Marion Cotillard. Keď premýšľam nad tým, čo pre mňa znamená francúzsky šik, vždy sa mi vybaví práve podobný obraz. Žena na bicykli prechádza krajinou viníc, má na sebe jednoduchú bielu košeľu a ľahký hodvábny šál. Vietor jej rozstrapatí vlasy, zapadajúce slnko sfarbí jej pokožku do zlata a šál za ňou veje vo vzduchu. Je v tom ľahkosť a prirodzená ženskosť, ktorú netreba nijako zdôrazňovať.

Presne túto atmosféru som mala v mysli, keď som tvorila svoj parfum Francúzsky bozk. Chcela som doň vložiť francúzsku ženskosť, ktorá pôsobí samozrejmo a nenútene, akoby elegancia bola prirodzenou súčasťou ženy, jej pohybu, spôsobu, akým si uviaže šál alebo ako sa jej vo vetre rozstrapatia vlasy.

Do kompozície som použila ružu, ktorej romantickú tvár som zjemnila gerániom. Chcela som, aby zostala ženská, no zároveň mala charakter a istú nenútenosť. Do základu som pridala koňakovú esenciu, kakao a vanilku a práve vtedy sa predo mnou začala objavovať aj farba tejto vône – hlboká, zamatová, zlatisto-jantárová.

Pripomína mi koncentrovanú sladkosť hrozna, ktoré zostáva na viniči dlho, až kým sa ho nedotkne mráz. Sladkosť dozrievania a času, v ktorej je čosi vzácne a takmer opojné. Koňak, kakao a vanilka dávajú vôni teplo a hĺbku, akoby sa v nej zachytilo posledné zlaté svetlo dňa nad vinicami.

A potom som pridala koriander. Práve ten sa pre mňa stal hodvábnym šálom celej kompozície. Priniesol do nej ľahkosť, eleganciu a jemnú iskru, ten nepatrný pohyb vo vzduchu, ktorý celý obraz dokončil.

Predstavujem si ženu, ktorá práve prešla okolo vás v bielej košeli, s vlasmi ešte teplými od zapadajúceho slnka a hodvábnym šálom vejúcim vo vetre. O chvíľu ju už takmer nevidíte, no vo vzduchu po nej ešte zostáva jemná, zamatová a ľahučká stopa vône.

A práve tu, v Modre Harmónii, sa mi po rokoch obraz, ktorý som kedysi nosila v predstavách pri tvorbe Francúzskeho bozku, nečakane vrátil. Najskôr v hojdacom kresle pod stromom a potom, o pár krokov ďalej, na tenisovom kurte posiatom prvým lístím.

Možno majú miesta a parfumy spoločného viac, než si myslíme. Dokážu v sebe uchovávať pamäť a niekedy stačí vôňa, svetlo alebo celkom obyčajný pohľad cez okno, aby sa v nás otvoril obraz, o ktorom sme ani netušili, že ho stále nosíme.

Parfum nás dokáže v jedinom okamihu preniesť o desať rokov späť alebo o tisíc kilometrov ďalej. A niekedy nás zvláštnym spôsobom vráti aj na miesto, na ktorom sme v skutočnosti nikdy neboli.

Tak som sa dnes v Modre Harmónii na chvíľu ocitla v Provensálsku a spomenula si na Maxa, ktorý prišiel vybaviť dedičstvo a predať starý dom, no postupne v ňom našiel vlastné detstvo, spomienky na strýka Henryho a napokon aj časť seba samého, ktorú v honbe za londýnskym životom kdesi stratil.

Práve tento návrat mám na Dobrom ročníku najradšej. Max postupne objavuje iný rytmus života a zisťuje, že niektoré veci potrebujú svoj čas. Víno, spomienky, láska a možno aj človek sám.

Parfum má podľa mňa podobnú schopnosť. Dokáže v sebe uchovať miesto, svetlo, náladu aj predstavu ženy, ktorou sme v určitom okamihu chceli byť. Keď sa k nemu po rokoch vrátime, môže nám pripomenúť oveľa viac než jednotlivé ingrediencie, z ktorých sme ho vytvorili.

A tak mi dnes Francúzsky bozk vonia opäť ako žena na bicykli medzi vinicami. Má na sebe bielu košeľu, na pokožke posledné zlaté lúče zapadajúceho slnka, vietor vo vlasoch a hodvábny šál, ktorý za ňou ľahko veje krajinou, niekam smerom k pocitu domova v nás.

Kirke